Čo sa dá naučiť od „hlúpej“ sliepky

Obľúbiť si všetky živé bytosti na svete nie je až také jednoduché ako sa to na prvý pohľad môže zdať – aspoň pre mňa. Moja cesta k obľúbeniu si sliepok bola dlhá. Začalo sa to pred viac ako dvomi rokmi, kedy som k narodeninám od brata dostala kohúta a štyri sliepky. Narýchlo sme im zreparovali starý kurín ktorý u nás stál a postavili plot aby sa k nim nedostali psi. Krásny biely kohút sa však nedožil ani týždeň – preskočil plot a psi nás pred ním ako nepriateľom úspešne postrážili… Tak sme zrenovovali oplotenie a pri kúpe nového kohúta sme si už zaobstarali aj ďalšie sliepočky. Však je jedno či sú štyri alebo desať, starosti sú rovnaké.

Každodenné kŕmenie sa postupne menilo na pozorovanie a zbližovanie. Za krátku dobu sa naučili neutekať predo mnou, neskôr zobali chlebík aj z ruky, potom prišli na zavolanie a konečná etapa – nechať sa pohladkať, trvala asi pol roka. Familiárne sme ich začali volať pipuše. Kohút Ľudo mi každý deň poctivo ukazoval aký dôležitý v živote je muž. Bol to prototyp mužského princípu. Prvý vstával, posledný si líhal do kurína a bol na stráži pri dverách, príkladne ich strážil keď boli pustené na dvore, riešil spory vzniknuté v „ženskom kolektíve“ a všetko sa naučil ako prvý, potom to naučil ostatných. Z ruky zobal chlebík najjemnejšie zo všetkých. Ani sa to nedá nazvať že ďobal, on si sústo zobral z ruky tak, aby prstom neublížil a podal ho bojacej sa pipuši vedľa neho. Jedol ako posledný. Raz ma pozoroval ako oberám maliny a o pár dní na to som dumala nad tým, že malín a ríbezlí je nejako málo. Potom som ho pristihla ako dozreté červené plody oberá aj z väčšej výšky a podáva ich svojmu kŕdľu 🙂

Keď si k nám vybudovali dôveru aj baby, začali sa nám tmoliť pri nohách keď sme na záhrade sedeli pri stole – nielen pes či mačka sa naučí žobrať niečo dobré od stola! Raz mi jedna sedela v lone a pri škrabkaní pod zobákom po krku od slasti zatvárala oči. Vtedy som oľutovala všetky „vycmukané“ kúsky mäsa z kuracích krkov… Sú to vtáky, krásne dinosaurie vtáky 🙂 A ak niekto bude tvrdiť že sú hlúpe, vedzte že to vôbec nie je pravda. Rýchlo s učia. Minule – mama mi bola svedkom – som k jednej len prišla a povedala „Baby, ale už by ste mohli ísť domov“ a odišla som od nich. O pár minút som s obrovským úžasom zistila, že sú všetky v ohrádke… Náhoda?

Chceli sme dať meno všetkým, nie len Ľudovi, no nerozoznali sme každú. Jedna sa volala Nezábudka – vždy sa niekde v záhrade zabudla, úplne mimo kŕdľa a prišla ako posledná. Potom Ďoba – to netreba vysvetľovať a Estika – to bolo zlatíčko. Raz (asi pred rokom) sa mi zdalo, že Estika je nejaká letargická, len stála a akoby zaspávala. Zvláštne. Nezlepšovalo sa to ani po týždni tak som zavolala veterinárke. S obavou z reakcie a smiechom nad vlastnou podivnou požiadavkou som sa jej opýtala, či lieči aj sliepky a či jej ju mám doniesť aby sa na ňu pozrela. Začala sa smiať a liečba? Uvarte z nej polievku. No, nedá sa jej nič vyčítať, veď väčšina ľudí by to tak riešila. U nás však polievka nepripadá do úvahy. Nielen preto, že sme vegetariáni, ale dali sme im sľub – my vám neublížime, umriete prirodzene, na starobu. Robíme si srandu že u nás prebieha experiment, koľko rokov sa prirodzene dožije sliepka. Totiž nikto nám na túto otázku nevedel odpovedať J. No ale späť k príbehu. Zlatá pani veterinárka mi odporučila aby som zavolala do hydinární, že mi nepomôže. Čuduj sa svete som sa rozprávala s veľmi milou pani, ktorá stanovila diagnózu – laicky povedané vzpriečilo sa v nej vajíčko. O niekoľko dní umrela. Nebolo to nič príjemné, ani bezbolestné. Pre veľa ľudí sme sa zachovali neľudsky keď sme to nechali na prírodu no verte, že sme sa rozhodovali dlho. Umrela mi na rukách a uvedomila som si, že každý odchod nás veľa naučí. Tieto hybridné vtáky sú tak prešľachtené na účel znášania vajec, že dlhší život im nie je dopriaty. Nech im sľúbime čokoľvek. Aj to, že u nás zomrú iba na starobu.

Takto to vyzerá keď vypustíte viac ako 700 sliepok z klietkového chovu na slnko do voľného výbehu:

Na jar sme čakali, že sa niektorá z nich začne kvokať a pribudnú krásne malé žltučké kuriatka. Zase omyl. Hybridne vyšľachtené plemeno sa kvokať len tak nezačne. Je to skôr zázrak. Darmo máte kohúta, vhodné podmienky a neviem čo ešte, nenapadne jej to. Na rozmnožovanie predsa existujú umelé liahne…

Želanie sa však splnilo a pribudla nám maličká pipuša Hedviga (síce iným spôsobom, ale predsa). Vraj nešľachtené plemeno, najlepšia kvočka na svete. No, vykľul sa z nej kohút J. Dvaja kohúti na jednom smetisku. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, s Ľudom sa znášali, no keď mal Hedviga asi trištvrte roka, začali sme uvažovať že ho niekomu darujeme, že nemôžu byť dvaja. Jeden musí z domu preč. Hedviga bol očividne utláčaný. Dávajte si pozor na všetky svoje priania a myšlienky! O pár dní to osud zariadil. Ráno Ľudo vyskočil z kurína, vzlietol, zbadal pri dverách psa, tak to stočil vo vzduchu doprava a narazil do stĺpika. Bola som kúsok od neho. Zodvihol sa, prešiel pár krokov a ľahol na zem. Len mrkal a snažil sa zodvihnúť hlávku. Prišla som k nemu, no už bol pri ňom Hedviga a radostne do neho ďobal – porazil ho v zdanlivom súboji. Zobrala som ho na ruky, pohladkala a vydýchol mi v náručí. Ľuda som veľa oplakala a ako Estiku, tak aj jeho pochovala v záhrade. Poďakovala mu za všetko a on nám daroval krásne dlhé čierne pierko z chvosta, ktoré teraz Andy nosí za klobúkom. Hedviga sa stal pánom, zaujímavé bolo sledovať ako si na svoj nový post zvykol on i pipuše.

Túto jar sme vymysleli, že by bolo úplne super predĺžiť voľný pohyb hydiny na lúke na celý deň, nie len na 3-4 hodiny ako doteraz. Nechcelo sa mi už stále dookola za nimi upratovať rozhrabané mulčovanie, chodiť za nimi že tam a tam nemajú čo robiť a aj psi môžu byť tým pádom pustené celý deň. Tak sme im postavili z kurína krytú cestičku s výbehom na lúku kam sa psi nedostanú a boli pustené celučký deň. Jóój šťastné pipušky! Šťastné psi aj šťastní gazdovia! Dokonalosť. Pipuše si rýchlo zvykli že nie sú obmedzované mojimi zákazmi kde môžu hrabať a kde nie, čo môžu oberať a čo nie. Behali, zobali, naháňali všetko čo sa pohlo, perili sa v zemi… No asi o mesiac sme Hedvigu a dve pipuše našli mŕtve. Evidentne ich bránil. Ďalší deň ďalšie, ďalšie. Líška. Jeden deň zmizla Nezábudka. Večer som ešte šla na ňu kričať na lúku či sa len niekde zase nezabudla, ale neprišla – asi zase líška. Ráno neprišla, takže to bolo isté. Večer keď sme prišli domov sme ju našli na záhrade. Evidentne sa zatúlala veľmi ďaleko, prežila dobrodružnú noc na lúke vo vysokej tráve, no našla cestu späť. Vrátila sa popod plot. Škoda že sme neboli doma. Tu ju privítali strážcovia… Jej telo vyživuje veľký krík.

Došli sme k poznaniu, že sloboda je veľmi potrebná, ale voľný pohyb našim zverencom nevieme poskytnúť na viac ako 3-4 hodiny denne. V záujme ich ochrany nie sú dvere stále otvorené, napriek tomu ich považujeme za šťastné. Všetky. Aj tie, čo umreli. Síce násilným no predsa len prirodzeným odchodom.